Apollo 7

Apollo 7

Znak misie
Údaje o misii
Názov misie:	Apollo 7
COSPAR ID:	1968-089A
Veliteľský modul:	CM-101
Servisný modul:	SM-101
Nosná raketa:	Saturn IB SA-205
Volací znak:	Apollo 7
Posádka:	3
Kozmodróm (rampa):	Cape Kennedy (LC-34)
Štart:	11. október 1968, 15:02:45,359 UTC
Pristátie:	22. október 1968, 11:11:48 UTC severná oblasť Atlantického oceánu; 530 km juhovýchodne od Bermúd 27°32′30″S 64°04′00″Z
Trvanie:	10 dní, 20 hodín, 9 minút, 3 sekundy
Počet obehov:	163
Apogeum:	284,5 km
Perigeum:	227,2 km
Doba obehu:	89,7 minút
Inklinácia:	31,64°
Hmotnosť:	16 519 kg (veliteľský+servisný modul pri štarte)
Fotografia posádky
Zľava doprava: Eisele, Schirra a Cunningham
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia Apollo 6 Apollo 8
Kozmonautický portál

Apollo 7 bolo prvým americkým pilotovaným kozmickým letom v rámci programu Apollo. Zároveň išlo o prvý americký let do vesmíru s trojčlennou posádkou a tiež prvý pilotovaný let s použitím rakety Saturn IB. Hlavným cieľom letu bolo otestovať technické kvality novej kozmickej lode Apollo a vykonať naplánované vedecké experimenty. Zaujímavosťou je, že pri tomto lete sa z americkej kozmickej lode po prvýkrát podarilo uskutočniť priamy televízny prenos. Celkovo sa uskutočnilo sedem krátkych televíznych prenosov. Zo záznamu ich vysielala aj Česko-slovenská televízia. Misia Apollo 7 bola natoľko úspešná, že úplne zmenila plán pre nasledujúce lety. Vedenie NASA potom definitívne rozhodlo, že nasledujúci let Apollo 8 poletí aj s ľudskou posádkou k Mesiacu.

Posádka

• Walter M. Schirra (letel na misiách Mercury-Atlas 8, Gemini 6A a Apollo 7), veliteľ
• Donn F. Eisele (letel iba na misii Apollo 7), pilot veliteľského modulu
• Walter Cunningham (letel iba na misii Apollo 7), pilot lunárneho modulu, ale lunárny modul nebol pri tomto lete použitý

Táto posádka predtým tvorila záložnú posádku letu Apollo 1, ktorý sa neuskutočnil z dôvodu tragickej nehody počas prípravy misie.

Záložná posádka

• Thomas P. Stafford, veliteľ
• John W. Young, pilot veliteľského modulu
• Eugene A. Cernan, pilot lunárneho modulu

Táto posádka neskôr tvorila hlavnú posádku letu Apollo 10.

Podporná posádka

• John L. Swigert (CAPCOM)
• Ronald E. Evans
• William R. Pogue

Letoví riaditelia

• Glynn Lunney, čierny tím
• Gene Kranz, biely tím
• Gerry Griffin, zlatý tím

Emblém misie

Letový emblém Apolla 7 symbolizuje orbitálny charakter misie, ktorý umocňuje oranžový plameň v tvare elipsy, pričom plameň vychádza z motora SPS a obopína celú Zem. Námorná modrá farba v pozadí symbolizuje nekonečnú hĺbku vesmíru. V strede emblému sa nachádza Zem, konkrétnejšie Severná a Južná Amerika, v kontraste so svetlomodrou farbou oceánu. V spodnej časti sa v širokom čiernom oblúku nachádzajú mená astronautov. Rímska číslica VII, ktorá je umiestnená v Tichom oceáne, symbolizuje číslo letu. Emblém navrhol Allen Stevens z Rockwell International.

Prípravy na let

V januári 1966 menoval asistent riaditeľa pre operácie letových posádok Deke Slayton posádku prvého pilotovaného letu programu Apollo. Veliacim pilotom misie Apollo 1 (vtedy ešte označovanej ako AS-204) sa stal Gus Grissom, senior pilotom Edward White a pilotom Donn Eisele. Počas tréningu na palube špeciálne upraveného lietadla KC-135 na simuláciu beztiažového stavu si však Eisele dvakrát vykĺbil rameno a 27. januára musel podstúpiť operáciu. Slayton na jeho miesto dosadil Rogera Chaffeeho. Zloženie posádky Apolla 1 NASA zverejnila 21. marca 1966. V záložnej posádke sa začali pripravovať Jim McDivitt, David Scott a Russell Schweickart. Apollo 1 (AS-204) malo byť prvým pilotovaným letom kozmickej lode Apollo Block I na obežnej dráhe Zeme.

Donn Eisele (vľavo), Walter Schirra (v strede) a Walter Cunningham (vpravo) ešte počas príprav na misiu Apollo 2 (AS-205), september 1966

Dňa 29. septembra 1966 NASA zverejnila zloženie posádky misie Apollo 2 (AS-205), ktorá mala byť druhým pilotovaným letom lode Apollo Block I na obežnej dráhe Zeme. Za veliaceho pilota bol určený Walter Schirra (prezývaný „Wally“), senior pilotom sa stal Donn Eisele a pilotom Walter Cunningham. Záložnou posádkou sa stali Frank Borman, Thomas Stafford a Michael Collins. Nakoniec sa už 15. novembra rozhodlo, že ďalší let Apolla Block I je nadbytočný a ruší sa. „Nové“ Apollo 2 (AS-205/208) malo byť namiesto toho prvým pilotovaným letom lode Apollo Block II na obežnej dráhe Zeme. Deň po štarte Apolla mal odštartovať nepilotovaný lunárny modul a posádka Apolla 2 sa k nemu mala priblížiť, spojiť sa s ním a potom ho otestovať počas letu. NASA o týchto skutočnostiach informovala verejnosť 22. decembra s tým, že Schirra, Eisele a Cunningham prešli do záložnej posádky Apolla 1 (AS-204) a McDivitt, Scott a Schweickart poletia na misiu Apollo 2 (AS-205/208). Za záložnú posádku Apolla 2 (AS-205/208) boli určení Thomas Stafford, John Young a Eugene Cernan. NASA zároveň oznámila, že hlavnou posádkou misie Apollo 3 sú veliteľ Frank Borman, pilot veliteľského modulu Michael Collins a pilot lunárneho modulu William Anders. Ich záložnou posádkou sa stali Pete Conrad, Richard Gordon a Clifton Williams. Apollo 3 malo byť prvým pilotovaným letom programu Apollo s využitím nosnej rakety Saturn V a jeho hlavným cieľom mal byť test kompletnej zostavy kozmickej lode Apollo počas letu na vysoko eliptickej obežnej dráhe Zeme. V priebehu misie sa mal uskutočniť aj manuálne riadený let lunárneho modulu. Všetky tieto plány nakoniec úplne zmenil 27. január 1967, kedy sa konala predletová skúška v rámci príprav na misiu Apollo 1 (AS-204), ktorej štart sa plánoval na 21. februára 1967. Astronauti Grissom, White a Chaffee boli počas skúšky vo vnútri kabíny kozmickej lode Apollo Block I, ktorá sa nachádzala na vrchole nosnej rakety Saturn IB na štartovacom komplexe 34. V dôsledku chyby na kabeláži kabíny preskočila iskra, ktorá v atmosfére tvorenej čistým kyslíkom spôsobila požiar, pri ktorom všetci traja astronauti zahynuli. Táto nehoda zasiahla podľa mnohých aj Wallyho Schirru a od základov ho zmenila. Predtým bol snáď najväčším vtipkárom v celom oddiele astronautov. Traduje sa, že keď mali odovzdať lekárom vzorky moču, Schirra postavil vedľa malých skúmaviek svojich kolegov 20-litrovú nádobu.

Program Apollo sa musel pozastaviť a prehodnotiť, čo zároveň znamenalo zrušenie misií Apollo 2 a 3. Kozmická loď Apollo Block I tak do vesmíru nikdy neletela a namiesto toho sa rozhodlo, že sa prepracuje a zdokonalí verzia Block II, ktorá potom aj lietala okolo Zeme a k Mesiacu. Krátko po nehode Apolla 1 Slayton požiadal Schirru, Eiseleho a Cunninghama, aby po obnovení programu uskutočnili prvý pilotovaný let kozmickej lode Apollo, čiže tentokrát už s verziou Block II. Ich záložnou posádkou sa stali Stafford, Young a Cernan, ktorí pred nehodou Apolla 1 slúžili ako náhradníci pre Apollo 2. Za začiatok príprav na misiu Apollo 7 možno považovať koniec marca 1968, kedy na Kennedyho vesmírne stredisko začali prichádzať prvé časti nosnej rakety Saturn IB s výrobným číslom SA-205. Dňa 30. mája prišiel na kozmodróm veliteľský a servisný modul kozmickej lode Apollo. Následne začali ich skúšky vo vákuovej komore, ktoré skončili 29. júla, a 9. augusta sa kozmická loď presunula na štartovací komplex 34, kde ju pripevnili na vrchol nosnej rakety. V priebehu 17. septembra sa uskutočnilo skúšobné odpočítavanie a 25. septembra bol dokončený celkový test systémov nosnej rakety. Dňa 10. októbra o 10:30:00 miestneho času, čiže 18 hodín pred štartom, začalo finálne odpočítavanie. Hoci bol veliteľ letu Wally Schirra už ostrieľaný veterán, vzal si na tento deň voľno a šiel na ryby, čo bol jeho koníček. Chcel sa tak trochu odreagovať. Eisele a Cunningham zostali na kozmodróme a plietli sa technikom do práce.

Priebeh letu

Posádka Apolla 7 raňajkuje v spoločnosti Deka Slaytona a predstaviteľov NASA v deň štartu

V piatok ráno 11. októbra 1968 pršalo a od mora fúkal silný vietor s nárazmi až do 40 km/h. Deke Slayton astronautov prebudil o 06:00 miestneho času. Následne Walter Schirra, Donn Eisele a Walter Cunningham absolvovali poslednú lekársku prehliadku pred štartom a potom sa usadili k raňajkám, ktoré tradične pozostávali zo steaku a vajíčok, pomarančového džúsu, toastu a kávy. Raňajkovali v spoločnosti predstaviteľov NASA, North American Rockwell a dvoch astronautov z podpornej posádky, Ronalda Evansa a Williama Pogueho. Pridal sa k nim aj Deke Slayton. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov, odchod z Budovy pilotovaných letov (Manned Spacecraft Operations Building) a jazda špeciálne upravenou dodávkou na štartovací komplex 34. Veliteľ Wally Schirra nastúpil do veliteľského modulu ako prvý v čase 2 hodiny a 25 minút pred štartom. Nasledoval ho pilot lunárneho modulu Walter Cunningham a o chvíľu neskôr pilot veliteľského modulu Donn Eisele. O 09:15 došlo k uzavretiu poklopu prielezu kozmickej lode. Odpočítavanie pokračovalo bez problémov až do okamihu 33,5 minúty pred štartom, kedy bola zistená prvá porucha – dve spálené relátka vyradili z prevádzky núdzový rýchlovýťah v štartovnej veži. Riaditeľstvo príprav štartu rozhodlo pokračovať bez prerušenia ďalej. Krátke zdržanie nastalo v T-6 minút, 15 sekúnd, kedy si vedúci príprav druhého stupňa vyžiadal dodatočný čas na chladenie motora J-2 druhého stupňa S-IVB. Potom už odpočítavanie prebiehalo bez komplikácií. V T-2 minúty, 43 sekúnd odpočítavanie prešlo pod kontrolu počítačov. Pracovníci Strediska riadenia štartu (Launch Control Center) teraz už len s napätím sledovali údaje na monitoroch. V T-2 minúty, 30 sekúnd sa zatvorili odvetrávacie ventily nádrží nosnej rakety a tlak v potrubí pomaly nabehol na prevádzkové hodnoty. Dvadsaťosem sekúnd pred štartom raketa prešla na vnútorné batérie. Hovorca Strediska riadenia štartu odpočítaval: „...Sedem, šesť, riadenie odblokované, štyri, zážih.“ Motory H-1 prvého stupňa S-IB postupne nabiehali. „...dva, jeden, štart!“

Štart Apolla 7, 11. október 1968

Misia Apollo 7 odštartovala 11. októbra 1968 o 11:02:45,359 miestneho času (15:02:45,359 svetového času) zo štartovacieho komplexu 34 na Základni vzdušných síl Cape Kennedy. Raketa Saturn IB sa pomaly zdvihla a 10 sekúnd po štarte preletela okolo najvyššieho poschodia obslužnej veže. Potom sa začala pomaly stáčať nad oceán. V T+5 minút a 52 sekúnd, počas práce druhého stupňa S-IVB, veliteľ Wally Schirra s nadšením ohlásil: „Letí ako sen!“ Už 10 minút a 34 sekúnd po štarte bola kozmická loď na obežnej dráhe Zeme vo výške 227,2 – 284,5 km. Počas prvých dvoch obletov okolo Zeme loď letela spojená s posledným stupňom S-IVB nosnej rakety. Technici na Zemi medzitým začali so zabezpečovaním stupňa S-IVB. Museli sa vypustiť zvyšky pohonných látok – kyslíka a vodíka. Inak hrozilo roztrhnutie nádrží vnútorným pretlakom, čo nebolo žiaduce, pretože stupeň mal poslúžiť ako cieľ na stretávanie. Na S-IVB sa tak otvorili nádrže s vodíkom, aby sa mohol voľne odparovať do priestoru. Celá zostava tým získala dodatočnú rýchlosť asi 10 m/s. Na konci prvého obletu posádka použila riadiace trysky namontované na zadnej časti stupňa a vykonala asi tucet manévrov vo všetkých osiach. O 17:58 UTC sa Apollo 7 oddelilo od stupňa S-IVB. Veliteľ Schirra vykonal krátky zážih motorčekov (Reactive Control System, RCS) a loď odletela rýchlosťou 0,3 m/s do vzdialenosti asi 15 m od S-IVB. Schirra potom vyrovnal rýchlosť oboch telies a loď otočil prednou časťou k stupňu. Eisele a Cunningham medzitým fotografovali S-IVB. Všetko bolo v poriadku až na jeden z panelov adaptéra SLA (Spacecraft-LM Adapter), ktorý sa neotvoril úplne, ale to nebolo prekážkou. Vo vnútri samozrejme nebol žiadny lunárny modul a pre budúce lety sa počítalo s úplným odhadzovaním tohto adaptéra. Schirra sa s loďou opatrne priblížil až na pol druhého metra späť k S-IVB. Simulovalo sa tak spojenie s lunárnym modulom. Obe telesá chvíľu leteli v tesnej formácii. Potom Schirra znova použil motory RCS a znížil rýchlosť lode o 1,8 m/s, aby sa odpútal do bezpečnej vzdialenosti. Tým však celá záležitosť ešte neskončila. V nasledujúci deň, 12. októbra o 17:37 UTC, posádka vykonala zo vzdialenosti asi 150 km od S-IVB prvý zo stretávacích manévrov. Bolo to však skôr ako sa pôvodne plánovalo, pretože S-IVB klesal vplyvom odporu atmosféry rýchlejšie, než sa čakalo. Ďalšími troma manévrami o 19:04, 20:20 a 21:05 UTC sa Apollo 7 priblížilo k S-IVB do vzdialenosti iba 70 m. K neriadenému stupňu sa nepriblížili viac ako na 20 m, pretože dosť prudko rotoval. Jedna z hlavných úloh letu však bola bezpochyby splnená. Na Zemi boli s doterajším priebehom letu spokojní. Posádka až tak nie. V noci zamrzol jeden z radiátorov klimatizačného systému a v kabíne zostalo chladno. Veliteľ Schirra dostal nádchu a po ňom začal kýchať aj Cunningham. Obaja začali brať každé štyri hodiny dva aspiríny a prášky proti tlaku v hlave.

Posádka Apolla 7 počas prvého živého televízneho prenosu z paluby americkej kozmickej lode, 14. október 1968

Dňa 13. októbra si posádka sťažovala na spacie vaky. V beztiažovom stave z nich astronauti vyplávali, takže radšej spali pripútaní v kreslách. Službu mali rozdelenú na tri osemhodinové zmeny. V prvej boli všetci hore, potom spali Schirra s Cunninghamom a potom si to vystriedali s Donnom Eiselem. Deň prebehol bez zvláštnych udalostí. Večer aj Eisele ohlásil, že má nádchu. Porucha v dodávke striedavého prúdu, ktorá vznikla preťažením siete 14. októbra ráno, bola rýchlo odstránená. Ten deň bola na programe ďalšia previerka manévrovacích schopností kozmickej lode. Prebehla k plnej spokojnosti riadiaceho strediska. Potom došlo k prvému priamemu televíznemu prenosu z americkej kozmickej lode. O tom, či bude alebo nebude na palube televízna kamera sa viedli dlhé spory. Astronauti boli proti tomu, zvlášť Schirra vraj mal námietky. A tiež 13. októbra ju odmietol zapojiť s tým, že majú dôležitejšie úlohy, a pohádal sa preto so Slaytonom. Dňa 14. októbra tak mohli televízni diváci v USA a po nich aj my v Česko-Slovensku prostredníctvom záznamu Česko-slovenskej televízie (ČST) sledovať vnútro lode Apollo 7. ČST potom zo záznamu vysielala aj ďalšie televízne prenosy z Apolla 7. Zábery astronautov sa striedali s písanými žartovnými ceduľkami aj pohľadmi cez znečistené okienka lode. V ten istý deň posádka testovala radarové zariadenie na stretnutie s lunárnym modulom, ktorý zastúpila pozemná stanica na White Sands. Prvé dva pokusy zlyhali, úspech sa dostavil až o oblet neskôr. Dňa 15. októbra astronauti fotografovali sopečnú činnosť na Havajských ostrovoch. Schirru a Cunninghama zobudili zo Zeme o hodinu skôr, čo sa prejavilo hundraním a nadávaním veliteľa. Napriek tomu pri druhom televíznom prenose vyvádzali ako malí chlapci. Eisele uviedol predstavenie slovami: „Jediná pravá originálna orbitálna Apollo show!“ Cunningham predviedol prístroj na cvičenie svalov, Schirra plával v beztiažovom stave a potom kamera ukazovala detaily v kabíne. Vedúci činitelia NASA neskrývali svoju spokojnosť. V prvých dňoch bola síce spotreba paliva trochu vyššia než sa počítalo, ale inak sa kabína zdala byť spoľahlivá. Na tlačovej konferencii, ktorá sa konala v Houstone 15. októbra, letový riaditeľ Gene Kranz vyhlásil, že misia má 36 hlavných úloh a 15 podružných. Z hlavných bolo po 110 hodinách letu úplne splnených 21, čiastočne 4 a 6 je určených na návrat. Z 15 podružných úloh bolo 10 splnených úplne, 3 čiastočne a jedna sa bude riešiť pri návrate. Jedinou komplikáciou zostával zdravotný stav astronautov. Schirra sa sťažoval personálu stanice Tananarive na Madagaskare: „Kašleme. Stále beriem aspirín, tabletky proti tlaku sme prestali brať, šetríme ich na návrat. Nie je ich dosť.“ O hodinu neskôr nad ostrovom Ascension Cunningham žiada o povolenie vziať si antibiotiká. Lekári to však odmietajú. Prvé dva televízne prenosy z Apolla 7 mali taký úspech, že Americký zväz televíznych a rozhlasových umelcov posádku vymenoval za jeho čestných členov.

Pohľad na Houston a pobrežie Mexického zálivu z Apolla 7, 17. október 1968

Tretí televízny prenos sa uskutočnil 16. októbra, opäť v čase, keď loď letela nad USA. Tentoraz bolo vysielanie viac technické. Cunningham predvádzal, ako na palube pripravuje jedlo – k dehydratovanému ovociu pridal studenú vodu. Schirra zatiaľ z vody robil bubliny a nechal ich plávať po kabíne. Na 16. október boli na programe ďalšie tri hlavné úlohy – nácvik optickej navigácie, zameriavanie pozemných orientačných bodov a tzv. minimum impulse burn, čiže zapálenie motora SPS servisného modulu na najkratšiu možnú dobu. Touto operáciou bol poverený Donn Eisele. Vymenil si tak miesto s veliteľom lode a posadil sa do ľavého kresla. Schirra si sadol na pravé kreslo a Cunningham sa posunul do stredu. Operácia prebehla úspešne. Perigeum, ktoré vplyvom odporu atmosféry zatiaľ kleslo na 164,9 km, vzrástlo na 167,3 km a apogeum z 289,1 km na 291,8 km. Prírastok rýchlosti bol 5,7 m/s. Tým sa preverila možnosť použitia veľkého motora servisného modulu namiesto malých manévrovacích motorčekov RCS k drobným korekciám. Štvrté televízne vysielanie prebehlo 17. októbra. Dvanásť minút astronauti predvádzali zariadenia lode. Vysielanie bolo tentoraz vážnejšie, pretože predtým dostali od vedenia letu výčitku, že nemiestne žartujú. Nádcha bola na ústupe. Posádka si teraz sťažovala na jedlo, ktorého bolo veľa, a tak si vyberali. Ďalšia hlavná úloha misie bola na programe 18. októbra. Išlo o zapálenie motora SPS na maximálnu dobu, čím sa skúšala operácia navedenia na dráhu okolo Mesiaca. Pôvodne sa plánovalo zapáliť motor na 60,9 sekundy. Vedenie letu sa rozhodlo predĺžiť zážih na 66 sekúnd. Takýto impulz by stačil na uvedenie lode na veľmi excentrickú dráhu okolo Mesiaca. Na kruhovú dráhu by bolo treba asi 150 sekúnd. Operácia sa začala o 12:03 UTC v automatickom móde riadenom palubným počítačom. Posledných 30 sekúnd však riadil smer vektora Schirra ručne. Pri manévri, ktorým sa zmenila najmä rovina dráhy, sa spotrebovali takmer dve tony paliva. V priebehu operácie došlo k poruche na pozemnej spojovej sieti, takže Houston nemal s posádkou spojenie. Keď bolo obnovené, Schirra sa pohádal s letovým riaditeľom. Nevedel totiž, že má ručne zastaviť motor, preto reagoval oneskorene a loď získala asi o 15 m/s väčšiu rýchlosť ako sa plánovalo. Apollo 7 sa ocitlo na dráhe vo výške 164,9 – 450,3 km. „Vy neustále meníte letový plán,“ obvinil Schirra Houston. Riaditeľ Glynn Lunney mu odporoval: „Od začiatku bolo na programe, že motor sa má zastaviť manuálne. Buď si to zabudol, alebo zle pochopil.“ Eisele a Cunningham samozrejme podporovali svojho veliteľa a hundrali. Navigátor si navyše sťažoval na elektródu EKG, že je nevhodne konštruovaná na dlhý let. Proste ju odstránil a rezolútne ju odmietal znova použiť. „Predsa nebudem nosiť nákrčník z drôtov à la Mickey Mouse!“

Vyzdvihnutie posádky Apolla 7 vrtuľníkom SH-3 Sea King po pristátí v Atlantiku, 22. október 1968

Dňa 19. októbra mala posádka voľnejší program. Piate televízne vysielanie sa začalo pri prelete Mexického zálivu trocha oneskorene, pretože Schirra hundral: „Ani mi nenapadne, aby som kvôli tomu vstával tak nekresťansky skoro.“ Astronauti pred kamerou predvádzali rozcvičku v beztiažovom stave. Spojár z riadiaceho strediska si doberal Schirru, aby si našiel lepšieho scenáristu a dokonalejšieho herca. „Produkcia by bola lepšia,“ odpovedal Schirra, „keby ste nás nechali poriadne vyspať!“ Aby si naklonil posádku na svoju stranu, Houston im povolil dať si dole biomedicínske senzory. Na ďalší deň, 20. októbra, bola opäť na programe zmena obežnej dráhy. Šieste televízne vysielanie neprinieslo nič nové. Schirra sa opäť pohádal s Houstonom. Technici na Zemi ho žiadali, aby loď uviedol do pomalej rotácie, čím by sa zistili jej tepelné vyžarovacie charakteristiky. Schirra sa už úplne rozzúril: „Už toho mám dosť! Chcel by som poznať meno toho hlupáka, ktorý si tento pokus vymyslel. Počítam s tým, že si ho nájdem a že mu osobne poviem, čo si myslím, až sa vrátim...“ Dňa 21. októbra posádka po siedmykrát zapálila motor SPS. Nasledovalo siedme a zároveň posledné televízne vysielanie z Apolla 7. Astronauti už prejavili túžbu po návrate na Zem.

Zostal už len posledný deň na obežnej dráhe. Po dlhšej výmene názorov s riadiacim strediskom, či si na pristátie obliecť alebo neobliecť skafandre, dospeli všetci zúčastnení ku kompromisu. Skafandre budú mať na sebe, ale prilby zostanú otvorené. Astronauti sa totiž obávali pretrhnutia ušných bubienkov pri náhlej zmene tlaku, keďže po nádche ešte mali upchaté Eustachove trubice. Brzdiaci manéver prebehol bez problémov. Potom sa oddelil už nepotrebný servisný modul a veliteľský modul Apolla 7 vstúpil do horných vrstiev atmosféry. Počas zostupu na posádku pôsobilo preťaženie iba 3 g. Veliteľský modul pristál pomocou padákov v utorok 22. októbra 1968 o 11:11:48 UTC na hladine Atlantického oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo len 600 m od vypočítaného bodu a 530 km juhovýchodne od Bermúd. Poslednou nepríjemnosťou pre astronautov bolo prevrátenie veliteľského modulu pri dopade na vodu. Z toho dôvodu nadviazali spojenie s vrtuľníkmi až 10 minút po pristátí. Za necelú hodinu boli všetci v poriadku na lietadlovej lodi USS Essex, ktorá potom vyzdvihla aj veliteľský modul.

Zhodnotenie letu a revízia programu Apollo

Na slávnostnom zhromaždení na ranči prezidenta USA Lyndona B. Johnsona v Johnson City v Texase veliteľ Apolla 7 Walter Schirra vyhlásil: „Mali sme sa úplne komfortne a nepociťovali sme, že by prostredie bolo nepríjemné.“ Napriek tomu, že išlo o prvý pilotovaný let lode Apollo a posádka sa vo vnútri pilotného priestoru často pohybovala z miesta na miesto, nedošlo ani raz k neúmyselnému zapnutiu či vypnutiu niektorého zo siedmich stoviek vypínačov na palubných doskách. Filmové zábery, premietnuté u Johnsona, potvrdili výpovede posádky, že pohyb vo vnútri kabíny bol veľmi jednoduchý. Film dokumentoval, ako ľahko sa astronauti pohybovali z miesta na miesto a obracali sa bez toho, aby sa s čímkoľvek zrazili. Ako poznamenal Cunningham, k presunu z miesta na miesto sa stačilo ľahko dotknúť steny jedným prstom. Jedinú námahu bolo nutné vynaložiť pri použití posilňovača svalov pri tréningu za letu. Posádku tiež prekvapila skutočnosť, ako ľahko udržiavali polohu tela pri práci s jednotlivými prístrojmi. Hoci mali na chodidlách adhézny materiál suchý zips (podobne aj na podlahe a stenách), ktorý im uľahčoval udržiavať stabilitu tela, pri mnohých príležitostiach pracovali voľne zavesení v priestore. Aj tu stačilo ľahko sa pridržiavať prístroja, s ktorým práve pracovali. Ďalším dôkazom vhodného riešenia interiéru veliteľskej sekcie boli zábery na Cunninghama pri obliekaní skafandra. Zatiaľ čo na Zemi sa táto operácia považuje za veľmi náročnú, v beztiažovom stave to zvládol len za osem minút.

Zľava doprava: Cunningham, Eisele a Schirra po misii Apollo 7, 23. október 1968

Naproti tomu si posádka veľmi sťažovala na kozmickú stravu. „Vysoko výživná diéta sa stane za niekoľko dní odpornou, zvlášť, keď ju nie je možné nijako upraviť.“ V jedálničku mali, napr. hovädziu pečienku, „upravenú“ do vysušených drobných kúskov, ktorej sa čoskoro prejedli. Dávali prednosť jedlám upravovaným pridaním vody. Systémy kozmickej lode pracovali výborne. Eisele oceňoval najmä navigačný a riadiaci systém kozmickej lode, ktorý prekonával všetky očakávania. Aj po niekoľkých dňoch práce vykazoval odchýlky v nastavení gyroskopov inerciálnej plošiny len niekoľkých stotín stupňa. Jediný nepríjemný efekt stavu beztiaže bol spojený s nádchou. „V normálnom stave na Zemi má hlien tendenciu vytekať z nosných dierok, ale v stave beztiaže sa v nich úporne drží,“ povedal Schirra. „Bolo to veľmi nepríjemné a mali sme strach z pretrhnutia ušných bubienkov pri náhlej zmene tlaku pri návrate.“ Wally Schirra bol bežne známy ako vtipkár a pohodár, ale počas letu Apollo 7 sa prejavil ako hundroš, čo je zrejmé aj z vyššie uvedeného priebehu misie. Dôvodom jeho nepríjemných nálad bolo zrejme už spomínané nachladnutie, možno nikotínový deficit a istú úlohu zohrali aj trocha nešetrné zmeny v letovom pláne. Situáciu musel niekoľkokrát osobne zachraňovať Deke Slayton, riaditeľ operácií letových posádok, ktorý sa Schirrovi snažil prehovoriť do duše, ale ani to príliš nepomohlo a mrzutý Schirra sa s ním aj pohádal. Wally ešte pred letom Apollo 7 oznámil svoj odchod z NASA, ale jeho správanie počas letu bohužiaľ nepriaznivo ovplyvnilo ďalšie osudy Donna Eiseleho a Waltera Cunninghama, čo Slayton po pristátí Apolla 7 aj otvorene vytkol Schirrovi. Potom, čo letový riaditeľ Chris Kraft ešte počas misie Apollo 7 vyhlásil, že táto posádka už pre neho nikdy nepoletí, ich zo svojich plánov v tichosti vyškrtol aj Slayton. Astronauti museli mať plnú dôveru kontrolórov v riadiacom stredisku. Nikto z posádky Apolla 7 tak už do vesmíru neletel.

Úspech Apolla 7 výrazne zmenil plány NASA. Na schôdzi najvyšších činiteľov NASA za predsedníctva úradujúceho riaditeľa Dr. Thomasa Paineho sa 11. novembra 1968 definitívne rozhodlo, že ďalší pilotovaný let, čiže Apollo 8, prvýkrát zamieri aj s ľudskou posádkou k Mesiacu. V pôvodnom harmonograme programu Apollo, kde misia Apollo 7 predstavovala bod C (pilotovaný let veliteľského a servisného modulu na nízkej obežnej dráhe Zeme), to reálne znamenalo, že budú vynechané body D a E a budúca misia bude realizovať mierne modifikovaný variant bodu F, teda pilotovaný let na obežnej dráhe Mesiaca zatiaľ bez lunárneho modulu. Nasledujúci deň, 12. novembra, to NASA oznámila verejnosti. Oficiálne sa o zmene plánu pre Apollo 8 rozhodlo už 9. augusta 1968 a rozhodnutie z 11. novembra bolo v podstate už len formalitou.

Galéria

• 
  Vztyčovanie prvého stupňa rakety Saturn IB na štartovacej rampe 34
• 
  Posádka v kabíne veliteľského modulu počas príprav na let Apollo 7
• 
  Donn Eisele (vľavo), Walter Schirra (v strede) a Walter Cunningham (vpravo) pózujú na štartovacom komplexe 34
• 
  Saturn IB na štartovacom komplexe 34
• 
  Posádka Apolla 7 raňajkuje v spoločnosti predstaviteľov NASA v deň štartu
• 
  Pilot veliteľského modulu Donn Eisele v deň štartu
• 
  Astronauti začínajú svoju cestu k štartovaciemu komplexu 34
• 
  Posádka Apolla 7 prichádza na štartovaciu rampu
• 
  Štart nosnej rakety Saturn IB s Apollom 7
• 
  Letový záber štartujúcej rakety Saturn IB
• 
  Priblíženie k oddelenému stupňu S-IVB nad Floridou
• 
  Pohľad na Himaláje z Apolla 7
• 
  Hurikán Gladys pozorovaný z Apolla 7
• 
  Schirra v interiéri veliteľského modulu počas letu Apollo 7
• 
  Eisele počas chvíľkovej pauzy na palube Apolla 7
• 
  Cunningham počas misie
• 
  Pohľad na Mexický záliv a polostrov Florida z kozmickej lode Apollo 7
• 
  Súostrovie Tuamotu v južnom Tichom oceáne pri pohľade z Apolla 7
• 
  Veliteľský modul Apolla 7 po pristátí na hladine Atlantiku
• 
  Posádka Apolla 7 na palube lietadlovej lode USS Essex

Literatúra

• BENSON, Charles D.; FAHERTY, William B. Moonport: A History of Apollo Launch Facilities and Operations. Washington, D. C. : NASA, 1978. Dostupné online. Archivované 2011-03-18 z originálu. (po anglicky)

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Apollo 7

Externé odkazy

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Apollo 7 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Apollo 7 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)